Kárčiho zápisník

Večer keď som zaspával, mal som voľnú myseľ a myšlienky mi len tak plantali po hlave. Nemal som síce
problémy, no ani veľa veselých chvíľ. Ľahol som si do postele ako každý večer, pustil potichu rádio, aby sa moje chaotické myšlienky sústredili len na tie pomalé pesničky, ktoré ma dokážu sklátiť do 10 – 15 minút čistého pred-spánkového času. Rádio som načasoval na 20 minút, tak ako obvykle. Poväčšine sa mi nestalo, že by som počul ako sa vyplo, no tento večer bol iný. Mesiac svietil priamo do izby cez nie až také čisté okno. Našťastie som mal záclony, ktoré jeho jas trochu zmiernili a pritom vytvárali nádherné obrazce na paplóne, vďaka čipkovanému vzoru nesúcemu sa po celej záclone. 

Ako som tak ležal a snažil sa mať zavreté oči, rádio sa vyplo. A vtedy som si uvedomil, že dnes večer tak skoro nezaspím. Dal som si jednu ruku za hlavu a sledoval mesiac v nádeji, že ma jeho žiarivý spln uspí. No moje myšlienky sa bránili a v mysli mi začalo behať: to ticho. Tá samota na izbe. Koľko nocí takto budem ešte ležať sám? Isto to napadlo už nejedného človeka. Niekomu by to možno vyhovovalo, po celodennom zhone a naháňaní sa za niečím, mať možnosť si aspoň večer oddýchnuť a mať tak chvíľu pre seba a svoje leňošenie. Mňa však chytila akási úzkosť a začal som uvažovať... „Prečo som sám?“ Aké by to bolo mať niekoho po svojom boku. Ležať vedľa niekoho a vedieť, že keď sa uprostred noci zobudím so zrýchleným dychom na úzkostlivú nočnú moru, bude vedľa mňa milovaná osoba, ku ktorej sa môžem pritúliť a cítiť sa bezpečne. Dať si cez ňu ruku a s úsmevom opäť zaspať ako malé bábo. Vtedy som sa obrátil na brucho, dal ruku pod vankúš, predstavil si, že je to Katka od susedov a dal jej (tomu vankúšu) čisto zo zúfalosti vášnivý bozk. Ale nie :D
Ráno ma ako každý deň prebúdzalo slnko svojím neľútostným, teplým svetlom priamo do tváre. A keďže som mal na okne len staré komunistické rolety, ktoré strašne vŕzgali a dalo riadnu prácu, kým som ich roztiahol, tak som vždy radšej vstal, aby som sa neuškvaril ako pečené kurča na nedeľnej grilovačke. Ráno som si, ako obvykle pripravil raňajkovú kávičku bez kofeínu s chlebom, maslom a jahodovým džemom od babky. Vyžúvajúc fajný chlebík, ešte oblečený v srdiečkových trencloch a bielom tričku, naklusal ku mne otec a povedal: „Kárči mohol by si zbehnúť s Baxom k veterinárovi, treba ho zaočkovať proti psinke a rovno nech ti dá aj tabletky na odčervenie. Už som mu zavolal, tak do hodinky, aby ste tam boli hej?!“. Tak som sa naňho pozrel s pohľadom: „Čo ti mastí? Takto skoro ráno?!“ . No zmohol som sa len na nechápavý pohľad a poslušne odsúhlasil. Dojedol som, umyl zuby, nahodil strapatý účes, ktorý bol samozrejme drsne sexi, pre prípad, že by v čakárni boli nejaké čiernovlásečky. Obul som teda polobaličské boty, zobral obojok a šiel do koterca.

Baxo ma cítil už z diaľky a začal netrpezlivo skákať a kňučať, aby už mohol byť vonku a spraviť mi nejaké tie labky na mojej zánovnej košeli. Tak som ho teda pustil z koterca, bol celý bez seba a hneď začal všetko oňuchávať a samozrejme označkoval všetky možné kriaky a kamene.
Rozhodol som sa, že nepôjdeme priamo cez bytovky a betónové ihriská, ale zoberieme to okľukou a trochu sa prejdeme po hrádzi. Baxo sa vyšantí a nebude toľko skákať po doktorovi. Tak som si zvesela vykračoval. Vysmiaty som nasával čerstvý vzduch a pozeral sa, ako Baxo pobehuje hore-dole po
zazelenej hrádzi. Zrazu pozerám, že niekto ide oproti a tiež so psom. Rýchlo som zapískol na Baxa, aby sa náhodou nepochytil s tým psom, no Baxo ho už zavetril a nasadil ťažké šprinty za svojou konkurenciou. Už som videl, ako sa do seba pustia a tak som sa rozbehol za ním. Celý zadychčaný som pribehol, ale nič sa nedialo, len sa oňuchávali a vrteli chvostmi. Vtedy sa mi uľavilo (duševne). Krátko nato prišla jeho majiteľka, pekne sa na mňa usmiala a pozdravila ma. Tak som teda odzdravil, ako sa na slušne vychovaného mládenca patrí. Chvíľu sme tam stáli, kým sa naši dvaja miláčikovia nedoňuchtia. Priznám sa, pozeral som aj po nej a rozmýšľal nad tým, čo mi včera behalo po mysli. Na samote nie je nič zlé, no ja už nechcem byť sám. Táto mladá slečna bola na pohľad okúzľujúca blondínečka, známa z videnia, no nemala tu správnu iskru. Aspoň nie pre mňa. A aj tak, taká strúhačka by si so mnou isto nezačala. Občas som ju vídaval, ako sa prechádza po hrádzi vždy s iným chlapíkom za ruky, takže takýto blondínečkovský prelietavý typ mi isto netreba.. Dal som si teda psychologickú facku na prebratie a šiel ďalej s Baxom, predsa len nám bolo treba ísť k tomu doktorovi a touto obchádzkou sme to stíhali LTT (len tak tak). Odzdravil som mladú slečnu a šli sme ďalej. 

Za chvíľu sme boli v ordinácii. Baxo si ľahol na dlážku a ja z dlhej chvíle čakajúc, kým doktor vyšetrí chlpatého pacienta, som pozeral von oknom, keď tu zrazu spoza rohu, vynorila sa dievčina s nádhernými, v jemnom vánku plantajúcimi vláskami. Zrazu bolo všetko ako v spomalenom filme. Zostal som s otvorenými ústami po-zerať na tú nevídanú krásu, na ten ladný pohyb smerujúci hore schodmi. Vyšla hore k bielym ambulantným skleneným dverám, cez ktoré som videl už len jej obrysy. Ako náhle ich otvorila pozrela sa smerom na mňa, naše pohľady sa stretli. Vtedy ma čosi pichlo vo vnútri a odrazu som mal pocit, že dokážem lietať. Že sa len kúsok odrazím a budem sa vznášať v sladkom opojení jej prenádherne krásneho pohľadu. Bola to len sekundička a ona hneď vošla dnu, no pre mňa tá chvíľka trvala neskutočne dlho. Jej nádherné, svetlo-fialové tričko, čierne legíny a biele topánočky ma úplne dostali. Tento obraz sa mi z hlavy len tak ľahko nedostane.Zrazu sa všetko pohlo a ja som sa zo-budil z tohto krátkeho, no nádherného
sna. Bol som zmätený, ale istý tým, že ju musím opäť vidieť. Srdce mi bilo ako konské kopyto v hliníkovom kýbli, no musel som ju ísť osloviť.
Pokračovanie nabudúce.. :)