Kárčiho zápisník 2

Čakal som, kde si sadne. Blížila sa smerom k lavičke, na ktorej som sedel. Pozrela sa na mňa a opýtala sa: „Je tu voľné, prosím ťa?“. „Obsadené!“, odvetil som. Zhrozene sa na mňa pozrela. Ale ja hneď vzápätí: „Nie, jasné že je tu voľné, sadaj.“ Normálne bývam pri pekných dievčatách s vyzývavým pohľadom nervózny a celý zmätený, moje potné žľazy začnú pracovať a.. a ďalej to už asi netreba rozoberať. Pre tento prípad mám vždy poruke svoj oldspajs, ale kde sme to skončili?! Jasné pri tom okúzľujúcom dievčati, teraz ešte neznámom, no ktovie časom sa to možno zmení :). Mala iný pohľad, pohľad, ktorý som ešte svojim chlípnym okom nezazrel. Tie smejavé
očká, hlboké ako najhlbšia studnička, do ktorej keď hodíte mincu, tak sa len ťažko dočkáte cengavého zvuku, prosto vás úplne pohltia. Vy už potom nemôžete myslieť na nič iné, ako na majiteľku týchto záhadne zvodných očí zeleno–sivej farby. Celá ako tam sedela, občas si hryzkala do pier, asi ich mala vysušené z predchádzajúcich veterných dní a nenápadným kúsaním sa snažila zbaviť suchej kože na perách. Bola pri tom taká zlatá, že som len neveriacky krútil hlavou. Zrazu, znenazdajky sa ku
mne otočila a pýta sa: „Ideš s ním na očkovanie?“ Ja som prebral, narovnal a odvetil: „Nóó na odčervenie ideme, vieš tie tabletky také.“ A ona na to, že nevie, vraj psíka ešte nemala. Tak som sa jej spýtal, čo tu robí, keď nemá žiadneho hafana. Ona mi potom začala rozprávať, ako veľmi by chcela psíka, tak poprosila tatka, aby jej nejakého zohnal, no on jej povedal, že ak chce, nech si ho aj sama zoženie. Jej mamke to bolo jedno a preto sa rozhodla ísť za veterinárom s nádejou, že jej poradí majiteľa šteniatok, kde by našla psíka svojich snov. V tom sa otvorili dvere ambulancie a vyšiel z nich veľký chlap s bruchom, v bielom plášti, okuliarmi, čiernymi krátkymi vlasmi a šedivejúcou huňatou bradou. „Lenka to si ty?“ nahodil prekvapený výraz. „Dobrý deň ujo Milan,“ odvetila. „Ale si nám vyrástla,“ povedal. „Ale no..“ a Lenka sa nám trochu v líčkach začervenala. Vtedy som si v hlave pomyslel: „Ach, ach, viem ako sa volá, Lenka-lienka.“ Pomyslel som si pozerajúc na jej bodkované ponožky, ktorých červené bodky na bielom pozadí na mňa kričali: „Všimni si nás, aha aj my sme tu.“ :D Bola úplne na zjedenie, hneď by som ju schrumkal, ale musel som sa ovládnuť, keďže už nie sme v dobe kamennej a na pekné dievčatá sa nemôžem len tak vrhnúť. Ale vráťme sa naspäť do ambulancie, kde bola Lenka s veľkými nádejami nájsť svojho
štvornohého kamaráta. „Čože by si rada Lenka?“, opýtal sa dávajúc si ruky do
vreciek. „Ale viete, chcela by som psíka, a keďže ste veterinár tak ma napadlo,
že by ste mohli vedieť o niekom, kto má šteniatka.“ Doktor na to: „Niečo by sa
aj našlo, čo ockovi sa nechce zháňať? Však ja mu dohovorím, v stredu idem s
ním na futbal.“ Zavolal ju dnu a pritom si všimol aj mňa. „Karol, a ty čo, došiel
si po tie tabletky?“ Ja som súhlasne prikývol hlavou a podal som mu ruku.
„Počkaj chvíľu, ešte niečo vybavím a hneď sa ti venujem. Následne na to
zatvoril dvere a ja som si sadol na lavičku k Baxovi. Kým som tam čakal, tak som
zatiaľ škrabkal Baxa, ktorý sa začal váľať po chrbte. Po pár minútach sa otvorili
dvere, Bax hneď zbystril, a z nich vyšla Lenka. Opäť som bol ako zdrogovaný
pozerajúc na ňu. Za Lenkou vyšiel aj doktor a povedal: „Tak zájdi za jedným
z nich a isto si už vyberieš.“ „Dobre, tak ja vám veľmi pekne ďakujem a majte sa
pekne,“ a odkráčala smerom ku dverám. Mňa v tej chvíli zas čosi pichlo v hrudi
a myslel som, že už ju nikdy neuvidím. Mal som len jednu šancu, tak som sa
osmelil, aj keď to nemávam vo zvyku a zakričal som na ňu: „Ideš smerom na
nábrežie?“. Ona sa otočila a vraví: „No, hej idem, prečo?“ „Pôjdem s tebou, len
si zoberiem tie tabletky.“ Lenka súhlasila a ujo Milan mi ešte zapísal do Baxovej
zdravotnej knižky, že som ich prebral. Vyšiel z ambulancie a potmehúdsky
popod fúz povedal: „Ahojte hrdličky,“ zasmial sa a zatvoril dvere. Lenka len
pokrútila hlavou a takým smiešne-smejúcim sa nahnevaným výrazom
povedala: „Sprostý.“ Ja na to s úsmevom na tvári: „No, čo už.“ :)
Hneď ako sme vyšli z dverí, Lenka mi pochválila Baxa, že je strašne zlatý a
aké má pekné očká. Spýtala sa, či ho môže pohladiť, a či nehryzie. Ja na to:
„Jasné, že nie, len ho pohladkaj, má to rád.“ Chcel som sa trochu predviesť
tak som povedal Baxovi príkaz sadni a Baxovi neostalo nič iné len si poslušne sadnúť. Lenka mi povedala, že by chcela zlatého retrievera. Naša konverzácia pokračovala až po križovatku kde sa naše cesty pomaly rozdeľovali. V diaľke som zazrel starú harmonikárku Lusindu, ktorá už dlhé roky vyhráva po ulici a snaží sa si privyrobiť nejaké tie drobné na čučo. Počas rozhovoru s Lenkou som zistil, že má priateľa (žiaľ) hokejistu a ja som jej zas na margo povedal, že mám brata, ktorý tiež hráva hokej a úplnou náhodou mávajú spolu tréningy. Brat mal akurát zajtra tréning tak som jemne naznačil, že sa tam možno uvidíme. S úsmevmi na perách sme sa rozlúčili a ja som sa už tešil na zajtrajší deň.
Bolo krásne nedeľné popoludnie a ja som si zvesela vykračoval na štadión. Tesne pred vchodom som sa ešte zhlboka nadýchol a vošiel dnu. Nedozerne do diaľky pozerám a čože to v mojom oku nezbadám, Lenku sedieť s nejakou kamarátkou. Pomyslel som si: „Fú, sú v presile, mršky dve.“ Musel som sa však vzmužiť a ísť tam k nim, lebo ako sa vraví, nie každý deň je nedeľa (aj keď dneska náhodou je) a takúto
tutovku využiť pre svoj samozrejme čistý, láskyplný a nezištný cieľ. Vydal som sa
teda na tribúnu. Cesta to nebola veru ľahká, rozklepané nohy akoby plnené superbetónom sa len sťažka dvíhali po schodoch vedúcim k mojej milej, dávno
vyhliadnutej láske Lenke. Už-už som bol pár krokov od nej, keď tu zrazu hrozivo
ručiaci zvuk, akoby z potápajúcej sa lode Titanic. Mojím veľmi kvalitným periférnym videním som zbadal padajúci trám z hornej konštrukcie strechy, valiaci sa presne na Lenku a jej kamošku. Opäť sa mi všetko naokolo zastavilo, no tentoraz nie zo zaľúbeneckého efektu, bol to nekonečne hrôzostrašný pocit strachu a beznádeje. Začal som kričať, čo mi len hrdlo stačilo: „Pozóóóór!“ rozbehol som sa smerom ku nej, že ju aspoň odstrčím a zachránim, nehľadiac pritom na svoj vlastný život. BUM.
Nič len strašlivý buchot bez kriku, či zastonania. Všade zavládlo len bezduché ticho a desiatky nemo hľadiacich tvárí sa upínalo len na to jedno miesto, kde ešte pred chvíľou prekvitalo šťastie, veselosť a krása dvoch mladých dievčat. Zavládol smrteľný kľud.

Kárčiho zápisník

Večer keď som zaspával, mal som voľnú myseľ a myšlienky mi len tak plantali po hlave. Nemal som síce
problémy, no ani veľa veselých chvíľ. Ľahol som si do postele ako každý večer, pustil potichu rádio, aby sa moje chaotické myšlienky sústredili len na tie pomalé pesničky, ktoré ma dokážu sklátiť do 10 – 15 minút čistého pred-spánkového času. Rádio som načasoval na 20 minút, tak ako obvykle. Poväčšine sa mi nestalo, že by som počul ako sa vyplo, no tento večer bol iný. Mesiac svietil priamo do izby cez nie až také čisté okno. Našťastie som mal záclony, ktoré jeho jas trochu zmiernili a pritom vytvárali nádherné obrazce na paplóne, vďaka čipkovanému vzoru nesúcemu sa po celej záclone. 

Ako som tak ležal a snažil sa mať zavreté oči, rádio sa vyplo. A vtedy som si uvedomil, že dnes večer tak skoro nezaspím. Dal som si jednu ruku za hlavu a sledoval mesiac v nádeji, že ma jeho žiarivý spln uspí. No moje myšlienky sa bránili a v mysli mi začalo behať: to ticho. Tá samota na izbe. Koľko nocí takto budem ešte ležať sám? Isto to napadlo už nejedného človeka. Niekomu by to možno vyhovovalo, po celodennom zhone a naháňaní sa za niečím, mať možnosť si aspoň večer oddýchnuť a mať tak chvíľu pre seba a svoje leňošenie. Mňa však chytila akási úzkosť a začal som uvažovať... „Prečo som sám?“ Aké by to bolo mať niekoho po svojom boku. Ležať vedľa niekoho a vedieť, že keď sa uprostred noci zobudím so zrýchleným dychom na úzkostlivú nočnú moru, bude vedľa mňa milovaná osoba, ku ktorej sa môžem pritúliť a cítiť sa bezpečne. Dať si cez ňu ruku a s úsmevom opäť zaspať ako malé bábo. Vtedy som sa obrátil na brucho, dal ruku pod vankúš, predstavil si, že je to Katka od susedov a dal jej (tomu vankúšu) čisto zo zúfalosti vášnivý bozk. Ale nie :D
Ráno ma ako každý deň prebúdzalo slnko svojím neľútostným, teplým svetlom priamo do tváre. A keďže som mal na okne len staré komunistické rolety, ktoré strašne vŕzgali a dalo riadnu prácu, kým som ich roztiahol, tak som vždy radšej vstal, aby som sa neuškvaril ako pečené kurča na nedeľnej grilovačke. Ráno som si, ako obvykle pripravil raňajkovú kávičku bez kofeínu s chlebom, maslom a jahodovým džemom od babky. Vyžúvajúc fajný chlebík, ešte oblečený v srdiečkových trencloch a bielom tričku, naklusal ku mne otec a povedal: „Kárči mohol by si zbehnúť s Baxom k veterinárovi, treba ho zaočkovať proti psinke a rovno nech ti dá aj tabletky na odčervenie. Už som mu zavolal, tak do hodinky, aby ste tam boli hej?!“. Tak som sa naňho pozrel s pohľadom: „Čo ti mastí? Takto skoro ráno?!“ . No zmohol som sa len na nechápavý pohľad a poslušne odsúhlasil. Dojedol som, umyl zuby, nahodil strapatý účes, ktorý bol samozrejme drsne sexi, pre prípad, že by v čakárni boli nejaké čiernovlásečky. Obul som teda polobaličské boty, zobral obojok a šiel do koterca.

Baxo ma cítil už z diaľky a začal netrpezlivo skákať a kňučať, aby už mohol byť vonku a spraviť mi nejaké tie labky na mojej zánovnej košeli. Tak som ho teda pustil z koterca, bol celý bez seba a hneď začal všetko oňuchávať a samozrejme označkoval všetky možné kriaky a kamene.
Rozhodol som sa, že nepôjdeme priamo cez bytovky a betónové ihriská, ale zoberieme to okľukou a trochu sa prejdeme po hrádzi. Baxo sa vyšantí a nebude toľko skákať po doktorovi. Tak som si zvesela vykračoval. Vysmiaty som nasával čerstvý vzduch a pozeral sa, ako Baxo pobehuje hore-dole po
zazelenej hrádzi. Zrazu pozerám, že niekto ide oproti a tiež so psom. Rýchlo som zapískol na Baxa, aby sa náhodou nepochytil s tým psom, no Baxo ho už zavetril a nasadil ťažké šprinty za svojou konkurenciou. Už som videl, ako sa do seba pustia a tak som sa rozbehol za ním. Celý zadychčaný som pribehol, ale nič sa nedialo, len sa oňuchávali a vrteli chvostmi. Vtedy sa mi uľavilo (duševne). Krátko nato prišla jeho majiteľka, pekne sa na mňa usmiala a pozdravila ma. Tak som teda odzdravil, ako sa na slušne vychovaného mládenca patrí. Chvíľu sme tam stáli, kým sa naši dvaja miláčikovia nedoňuchtia. Priznám sa, pozeral som aj po nej a rozmýšľal nad tým, čo mi včera behalo po mysli. Na samote nie je nič zlé, no ja už nechcem byť sám. Táto mladá slečna bola na pohľad okúzľujúca blondínečka, známa z videnia, no nemala tu správnu iskru. Aspoň nie pre mňa. A aj tak, taká strúhačka by si so mnou isto nezačala. Občas som ju vídaval, ako sa prechádza po hrádzi vždy s iným chlapíkom za ruky, takže takýto blondínečkovský prelietavý typ mi isto netreba.. Dal som si teda psychologickú facku na prebratie a šiel ďalej s Baxom, predsa len nám bolo treba ísť k tomu doktorovi a touto obchádzkou sme to stíhali LTT (len tak tak). Odzdravil som mladú slečnu a šli sme ďalej. 

Za chvíľu sme boli v ordinácii. Baxo si ľahol na dlážku a ja z dlhej chvíle čakajúc, kým doktor vyšetrí chlpatého pacienta, som pozeral von oknom, keď tu zrazu spoza rohu, vynorila sa dievčina s nádhernými, v jemnom vánku plantajúcimi vláskami. Zrazu bolo všetko ako v spomalenom filme. Zostal som s otvorenými ústami po-zerať na tú nevídanú krásu, na ten ladný pohyb smerujúci hore schodmi. Vyšla hore k bielym ambulantným skleneným dverám, cez ktoré som videl už len jej obrysy. Ako náhle ich otvorila pozrela sa smerom na mňa, naše pohľady sa stretli. Vtedy ma čosi pichlo vo vnútri a odrazu som mal pocit, že dokážem lietať. Že sa len kúsok odrazím a budem sa vznášať v sladkom opojení jej prenádherne krásneho pohľadu. Bola to len sekundička a ona hneď vošla dnu, no pre mňa tá chvíľka trvala neskutočne dlho. Jej nádherné, svetlo-fialové tričko, čierne legíny a biele topánočky ma úplne dostali. Tento obraz sa mi z hlavy len tak ľahko nedostane.Zrazu sa všetko pohlo a ja som sa zo-budil z tohto krátkeho, no nádherného
sna. Bol som zmätený, ale istý tým, že ju musím opäť vidieť. Srdce mi bilo ako konské kopyto v hliníkovom kýbli, no musel som ju ísť osloviť.
Pokračovanie nabudúce.. :)

Ahoj

Čaute čaute. Peťka ahoj :D ale nie.. :D Čo vám o sebe poviem. Som obyčajne neobyčajný človek, ako každý z vás. Mám 25 rokov a študujem v Žiline na vysokej škole Informatiku. Ale mám aj iný svet, ako ten počítačový. Keď práve nevyužívam PC, kvôli škole, na chatovanie s priateľmi alebo pozeranie dobrého filmu, behám kade tade a robím všemožné aktivity, ktoré ma napĺňajú. Je toho strašne veľa ale spomeniem najmä tenis, squash, posilňovanie, jazda na motorke.. To by hádam aj stačilo, aby som vás tu náhodou hneď takto z fleku neuspal. Ostatné doplním nekôr a ešte na záver: "You can kiss my shiny metal ass." ale nie mam vás rád :DD