Kárčiho zápisník 2

Čakal som, kde si sadne. Blížila sa smerom k lavičke, na ktorej som sedel. Pozrela sa na mňa a opýtala sa: „Je tu voľné, prosím ťa?“. „Obsadené!“, odvetil som. Zhrozene sa na mňa pozrela. Ale ja hneď vzápätí: „Nie, jasné že je tu voľné, sadaj.“ Normálne bývam pri pekných dievčatách s vyzývavým pohľadom nervózny a celý zmätený, moje potné žľazy začnú pracovať a.. a ďalej to už asi netreba rozoberať. Pre tento prípad mám vždy poruke svoj oldspajs, ale kde sme to skončili?! Jasné pri tom okúzľujúcom dievčati, teraz ešte neznámom, no ktovie časom sa to možno zmení :). Mala iný pohľad, pohľad, ktorý som ešte svojim chlípnym okom nezazrel. Tie smejavé
očká, hlboké ako najhlbšia studnička, do ktorej keď hodíte mincu, tak sa len ťažko dočkáte cengavého zvuku, prosto vás úplne pohltia. Vy už potom nemôžete myslieť na nič iné, ako na majiteľku týchto záhadne zvodných očí zeleno–sivej farby. Celá ako tam sedela, občas si hryzkala do pier, asi ich mala vysušené z predchádzajúcich veterných dní a nenápadným kúsaním sa snažila zbaviť suchej kože na perách. Bola pri tom taká zlatá, že som len neveriacky krútil hlavou. Zrazu, znenazdajky sa ku
mne otočila a pýta sa: „Ideš s ním na očkovanie?“ Ja som prebral, narovnal a odvetil: „Nóó na odčervenie ideme, vieš tie tabletky také.“ A ona na to, že nevie, vraj psíka ešte nemala. Tak som sa jej spýtal, čo tu robí, keď nemá žiadneho hafana. Ona mi potom začala rozprávať, ako veľmi by chcela psíka, tak poprosila tatka, aby jej nejakého zohnal, no on jej povedal, že ak chce, nech si ho aj sama zoženie. Jej mamke to bolo jedno a preto sa rozhodla ísť za veterinárom s nádejou, že jej poradí majiteľa šteniatok, kde by našla psíka svojich snov. V tom sa otvorili dvere ambulancie a vyšiel z nich veľký chlap s bruchom, v bielom plášti, okuliarmi, čiernymi krátkymi vlasmi a šedivejúcou huňatou bradou. „Lenka to si ty?“ nahodil prekvapený výraz. „Dobrý deň ujo Milan,“ odvetila. „Ale si nám vyrástla,“ povedal. „Ale no..“ a Lenka sa nám trochu v líčkach začervenala. Vtedy som si v hlave pomyslel: „Ach, ach, viem ako sa volá, Lenka-lienka.“ Pomyslel som si pozerajúc na jej bodkované ponožky, ktorých červené bodky na bielom pozadí na mňa kričali: „Všimni si nás, aha aj my sme tu.“ :D Bola úplne na zjedenie, hneď by som ju schrumkal, ale musel som sa ovládnuť, keďže už nie sme v dobe kamennej a na pekné dievčatá sa nemôžem len tak vrhnúť. Ale vráťme sa naspäť do ambulancie, kde bola Lenka s veľkými nádejami nájsť svojho
štvornohého kamaráta. „Čože by si rada Lenka?“, opýtal sa dávajúc si ruky do
vreciek. „Ale viete, chcela by som psíka, a keďže ste veterinár tak ma napadlo,
že by ste mohli vedieť o niekom, kto má šteniatka.“ Doktor na to: „Niečo by sa
aj našlo, čo ockovi sa nechce zháňať? Však ja mu dohovorím, v stredu idem s
ním na futbal.“ Zavolal ju dnu a pritom si všimol aj mňa. „Karol, a ty čo, došiel
si po tie tabletky?“ Ja som súhlasne prikývol hlavou a podal som mu ruku.
„Počkaj chvíľu, ešte niečo vybavím a hneď sa ti venujem. Následne na to
zatvoril dvere a ja som si sadol na lavičku k Baxovi. Kým som tam čakal, tak som
zatiaľ škrabkal Baxa, ktorý sa začal váľať po chrbte. Po pár minútach sa otvorili
dvere, Bax hneď zbystril, a z nich vyšla Lenka. Opäť som bol ako zdrogovaný
pozerajúc na ňu. Za Lenkou vyšiel aj doktor a povedal: „Tak zájdi za jedným
z nich a isto si už vyberieš.“ „Dobre, tak ja vám veľmi pekne ďakujem a majte sa
pekne,“ a odkráčala smerom ku dverám. Mňa v tej chvíli zas čosi pichlo v hrudi
a myslel som, že už ju nikdy neuvidím. Mal som len jednu šancu, tak som sa
osmelil, aj keď to nemávam vo zvyku a zakričal som na ňu: „Ideš smerom na
nábrežie?“. Ona sa otočila a vraví: „No, hej idem, prečo?“ „Pôjdem s tebou, len
si zoberiem tie tabletky.“ Lenka súhlasila a ujo Milan mi ešte zapísal do Baxovej
zdravotnej knižky, že som ich prebral. Vyšiel z ambulancie a potmehúdsky
popod fúz povedal: „Ahojte hrdličky,“ zasmial sa a zatvoril dvere. Lenka len
pokrútila hlavou a takým smiešne-smejúcim sa nahnevaným výrazom
povedala: „Sprostý.“ Ja na to s úsmevom na tvári: „No, čo už.“ :)
Hneď ako sme vyšli z dverí, Lenka mi pochválila Baxa, že je strašne zlatý a
aké má pekné očká. Spýtala sa, či ho môže pohladiť, a či nehryzie. Ja na to:
„Jasné, že nie, len ho pohladkaj, má to rád.“ Chcel som sa trochu predviesť
tak som povedal Baxovi príkaz sadni a Baxovi neostalo nič iné len si poslušne sadnúť. Lenka mi povedala, že by chcela zlatého retrievera. Naša konverzácia pokračovala až po križovatku kde sa naše cesty pomaly rozdeľovali. V diaľke som zazrel starú harmonikárku Lusindu, ktorá už dlhé roky vyhráva po ulici a snaží sa si privyrobiť nejaké tie drobné na čučo. Počas rozhovoru s Lenkou som zistil, že má priateľa (žiaľ) hokejistu a ja som jej zas na margo povedal, že mám brata, ktorý tiež hráva hokej a úplnou náhodou mávajú spolu tréningy. Brat mal akurát zajtra tréning tak som jemne naznačil, že sa tam možno uvidíme. S úsmevmi na perách sme sa rozlúčili a ja som sa už tešil na zajtrajší deň.
Bolo krásne nedeľné popoludnie a ja som si zvesela vykračoval na štadión. Tesne pred vchodom som sa ešte zhlboka nadýchol a vošiel dnu. Nedozerne do diaľky pozerám a čože to v mojom oku nezbadám, Lenku sedieť s nejakou kamarátkou. Pomyslel som si: „Fú, sú v presile, mršky dve.“ Musel som sa však vzmužiť a ísť tam k nim, lebo ako sa vraví, nie každý deň je nedeľa (aj keď dneska náhodou je) a takúto
tutovku využiť pre svoj samozrejme čistý, láskyplný a nezištný cieľ. Vydal som sa
teda na tribúnu. Cesta to nebola veru ľahká, rozklepané nohy akoby plnené superbetónom sa len sťažka dvíhali po schodoch vedúcim k mojej milej, dávno
vyhliadnutej láske Lenke. Už-už som bol pár krokov od nej, keď tu zrazu hrozivo
ručiaci zvuk, akoby z potápajúcej sa lode Titanic. Mojím veľmi kvalitným periférnym videním som zbadal padajúci trám z hornej konštrukcie strechy, valiaci sa presne na Lenku a jej kamošku. Opäť sa mi všetko naokolo zastavilo, no tentoraz nie zo zaľúbeneckého efektu, bol to nekonečne hrôzostrašný pocit strachu a beznádeje. Začal som kričať, čo mi len hrdlo stačilo: „Pozóóóór!“ rozbehol som sa smerom ku nej, že ju aspoň odstrčím a zachránim, nehľadiac pritom na svoj vlastný život. BUM.
Nič len strašlivý buchot bez kriku, či zastonania. Všade zavládlo len bezduché ticho a desiatky nemo hľadiacich tvárí sa upínalo len na to jedno miesto, kde ešte pred chvíľou prekvitalo šťastie, veselosť a krása dvoch mladých dievčat. Zavládol smrteľný kľud.